Tento týždeň mi volala jedna pani z Podolínca. V jej blízkej rodine sú mladí manželia, ktorí majú jedno dieťa. Je to dievčatko a volá sa Sára. Viac detí nemohli mať. Dievčatko má sedem rokov. A má zhubný nádor v hlave. Objavili jej ho už asi pred dva a pol rokom. Prekonala viaceré operácie a chemoterapie. Zdalo sa, že je to lepšie. Celá rodina sa schádzala a modlila sa za ňu. Občas som sa modlieval s nimi a bol som pri nej v nemocnici v Košiciach. Hovorila mi, že je to teraz hrozné. Stav sa jej zhoršil. Opuchla jej jedna strana, vytláča jej oko, má veľké bolesti. Rodičia už sami chcú, aby to skončilo, nevládzu sa na to pozerať. A človek, keď takto vidí trpieť malé nevinné dievčatko, pýta sa: Prečo, Bože? Prečo toto nevinné dievčatko? Prečo títo rodičia, čo už nemôžu mať deti? Prečo musí človek tak trpieť?... Človek nerozumie utrpeniu, krížu, bolesti a nerozumie ani smrti. Prečo Kristus, mladý muž v najlepších rokoch, musel tak trpieť a zomrieť ukrutnou smrťou? Pri kríži sa vynára veľa otázok. Smrť je veľkým krížom ľudského života a vynára sa pri nej veľa otázok. Hlavne, keď ide o smrť blízkeho človeka.
Kríž a smrť sú nepochopiteľné a absurdné bez zmŕtvychvstania a bez lásky. Kristov kríž by bol absurdným, keby Kristus nevstal zmŕtvych, ale on vstala keby to neurobil z lásky. Aj náš kríž a umieranie by bolo absurditou ľudského života, ak by nebolo zmŕtvychvstania. Ale veriaci človek nikdy nesmie zabudnúť, že za krížom a smrťou nasleduje zmŕtvychvstanie. V tom je celá naša nádej a na tom spočíva celá naša viera. Cez kríž a smrť sa ide k novému životu. Kríž je kľúč od nebeskej brány, ale musí ho pohnúť láska. A teda je potrebné vedieť prijať kríž. Ľahko sa to hovorí, ťažšie uskutočňuje. Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a tak ma nasleduje.“ Lenže Ježiš to nielen hovoril, ale aj urobil.
Otec biskup Andrej raz rozprával takýto príbeh. Cestoval električkoval v Bratislave. Keďže bol oblečený ako kňaz, hneď sa jedna pani pustila s ním do reči. Rozprávala mu, že od istého času je ochotná za vieru aj do ohňa skočiť. Keď sa jej opýtal, čo ju k tomu vedie, vyrozprávala mu svoj životný príbeh: Mala syna, ktorý ochorel na rakovinu a lekári mu už nedávali nádej na ďalší život. Modlila sa za neho celé dni, noci, ba celé týždne a mesiace. „Predstavte si dôstojný pán, Boh ma vypočul a syn sa mi uzdravil. Preto som ochotná pre vieru urobiť čokoľvek.“ Zamyslel sa a položil jej otázku: „Pani a keby vám bol Pán Boh syna povolal, aj vtedy by ste za vieru boli ochotn skočiť do ohňa?“ Ak niekto stratí vieru pri utrpení, tak nemal skutočnú vieru.
Iný kňaz hovoril takýto príbeh: Vo farnosti mal staršiu pani, ktorá mu chodila na sv. omše a sv. prijímanie každý deň. Poznal ju veľmi dobre. Mala len jedného, ešte slobodného syna, podnikateľa. Raz ráno odchádzal na služobnú cestu. Matka ho ráno vyprevadila so slovami, aby si dával pozor na seba, a nech ho Boh chráni, aby sa šťastne vrátil domov. Asi o 10:00 hod. Si pri práce na neho spomenula s povzdychom: „Bože, ochraňuj môjho syna.“ Po necelej polhodinke sa ozval telefón a naopačnom konci jej brnianska polícia oznámila, že jej syn sa pred polhodinkou na dialnici zabil. Nato prišla za kňazom a s plačom kričala: „Dôstojný pán, prečo práve vtedy mi ho Pán Boh povolal, keď som ho prosila, aby ho ochraňoval?“ Kňaz sa zdôveril, že už niekoľko týždňov bojuje s touto ženou o jej vieru, lebo nevie pochopiť prečo? Ak niekto stratí vieru v utrpení, nemal skutočnú vieru. Čo je viera? Viera je vzťah. To nie je nejaký súbor náboženských predpisov. Viera je vzťah k Bohu. Je to vzťah dôvery, že Boh najlepšie vie, čo robí; vzťah odovzdanosti a lásky. Všimnite si, ako sa správal Ježiš v utrpení. „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich, no nie ako ja chcem, ale ako ty chceš.“ A toto pokračovalo počas celého jeho utrpenia až do konca.
Dám vám ešte jeden príklad, ktorý podáva páter Elias Vella. Jedno mladé dievča (16 ročné) malo veľkú existenčnú krízu. Táto slečna mala pocit, že ju nik nemá rád, cítila sa nepochopená, sklamaná, smutná... Nemala radosť z ničoho ani silu k ničomu. Nevedela, načo má žiť. Jej otec rozmýšľal, ako jej pomôcť. Keďže bol kuchár, vzal si ju do kuchyne. Tu postavil na šporák tri hrnce s vodou a nechal ju zovrieť. Do prvého hrnca hodil mrkvu, do ruhého vajíčko a do tretieho kávové zrnká. Keď to všetko zovrelo a prevarilo sa, vybral všetko von. Chytil mrkvu a pritlačil ju. Rozpučila sa. A začal jej vysvetľovať: Človek sa k utrpeniu a krížu v živote môže postaviť rôznym spôsobom. Prvým spôsobom je, že sa stane z tvrdej mrkvy, mäkká rozvarená. Utrpenie človeka rozvarí. Človek chce utiecť. Dá sa na alkohol, drogy a pod. Samozrejme, že to len zhorší kríž a prinesie ďalšie. Druhý spôsob je, že človek je ako vajíčko. Je krehké, keď je surové. Nemôžte ho stlačiť, lebo by hneď puklo. Keď sa však uvarí, je oveľa pevnejšie. Aj človek sa často cez utrpenie zocelí, posilní. Krízy, utrpenia, kríže nás robia aj silnými. Ale to nie je celý význam utrpenia. Tretí spôsob nám ukazuje kávové zrnko. Ona pri varení vydá vôňu, farbu aj chuť. Tak by mal robiť veriaci človek v utrpení. Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. Ja hovorím: Vy ste kávové zrnko. Kto bol takýmto kávovým zrnkom? Ján Pavol II. Ako on prechádzal krížovou cestou svojho života? Prijal kríž a niesol ho v neustálom spojení s Ježišom. V každej chvíli sa spoliehal na Ježiša a Máriu. Zobrete si napríklad atentát. Zoberte si jeho starobu. Triasla sa mu ruka, mal nekoordinované pohyby, tiekli mu sliny, nakoniec už ani nemohol rozprávať. Viete si uvedomiť, čo to pre neho bolo, keď nemohol rozprávať? Načo som tu? Načo som ešte pápežom? Veď už nič nemôžem povedať?! Lenže on vedel, že môže aj ináč hovoriť. A tak hovoril. Hovoril svojím životom, hovoril tým, ako niesol kríž. Raz povedal tieto slová: „Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa zomiera.“
Kríž nie nemožno chápať negatívne. Je ťažký. Ale kríž nás posväcuje, kríž nás premieňa, posilňuje, očisťuje... Kríž je kľúč od nebeskej brány, ale musí ho pohnúť láska. Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa zomiera.