„Pri pozorovaní situácie, v akej sa nachádza verejná morálka, by sme povedali, že ľudia „milovali tmu viac ako svetlo“, že ľudskú spoločnosť s jej rozličnými a členitými prvkami zahaľuje hustá hmla.“ Ján Pavol II.: Nebojme sa pravdy, s. 13
Logicky strata zmyslu pre objektívnu pravdu, vyhnanie Boha zo srdca a života, vyúsťuje do morálnej anarchie. A tak sa v morálke môže všetko, ako sa chce. A človek určuje, čo je dobré alebo zlé. Keď dnes poviete človeku, že toto je nesprávne a že Božie slovo a Cirkev to učí takto, tak vám povie: „Ale ja si myslím, že je to tak...“ Aha, ty si myslíš. A hľadal si pravdu? Pritom nečíta Božie slovo, neprečítal si katechizmus, ani nijaký dokument Cirkvi. Všetko, čo vie, pochádza často z bulváru, vulgárnych médií a krčmových rečí. Ale on si myslí... Ale pravda nie je to, čo si on myslí. Pravda je len jedna. A ňou je Boh.
Merítko morálky v modernej spoločnosti by sme mohli jednoducho vyjadriť nasledovne: Dobré je to, z čoho mám prospech. „V modernej spoločnosti vládne laická etika, ktorej smernicou je blahobyt jednotlivca a spoločnosti, nie je však osvetlená božskou transcendenciou, ktorá nám dala pre pozemské i nadzemské šťastie prirodzený a zjavený morálny zákon... Keďže niet viac objektívneho, transcendentného, univerzálneho morálneho zákona, začínajú prevládať vášne, pudy, individuálne záujmy, autonómia, túžba po moci.“ (Ján Pavol II.: Nebojme sa pravdy, s. 12). V praxi to vyzerá tak, že ľudia chcú krst detí, ale sobášiť sa nechcú, jednej sviatosti sa dožadujú, po druhej šliapu. Jedno prikázanie zachovávajú, druhé si vôbec nevšímajú. Chodia každú nedeľu do kostola, ale spokojne v pondelok kradnú, podvádzajú a uplácajú.
P: Poprosím Boha, aby som vždy hľadal jeho vôľu a neupadol do morálneho chaosu.