AI: Milí veriaci bratia a sestry v Kristovi! Ako som už kedysi spomínal, sú veci, o ktorých sa dobre rozpráva a ktoré sa dobre počúvajú, ale sú aj veci o ktorých sa ťažšie rozpráva a ťažko aj počúva.
Lenže, ak naozaj chceme kráčať v pravde a takto sa približovať k Bohu, je potrebné dotknúť sa aj vecí, ktoré sú nášmu uchu nie moc príjemné. Jednou z takýchto tém je určite smrť. Neradi na ňu myslíme, všetci sa jej bojíme. Smrť je skutočnosťou, ktorá v sebe nesie najväčšiu istotu i najväčšiu neistotu. Najväčšou istotou je, že všetci raz zomrieme. Najväčšou neistotu je čas smrti, teda „kedy“. A preto je pre nás jedným z najväčších tajomstiev ľudského života a nerozriešených hádanok.
- 1)Smrť vytlačená preč z nášho života – Pozorujeme v posledných rokoch (posledné polstoročie), že smrť je vytláčaná kdesi na okraj života človeka, mimo jeho blízkosti. Aby človek nemusel na ňu hľadieť. Na jednej strane staviame cintoríne niekde na okraji, mimo miest a dedín, hlavne bývalý režim sa usiloval smrť akosi izolovať, aby ju nebolo vidno. Aby sa odstránil ten veľký otáznik, na ktorý vie odpovedať len viera. Dnes už málokto má mŕtveho doma, väčšinou sú preč, mimo domu. Kedysi boli ľudia konfrontovaní so smrťou od útleho detstva. Videli doma starých ľudí zomierať. Dnes sa zomiera v nemocniciach, hospicoch, či starobincoch. Na druhej strane obrazovky sú dnes plné smrti: nešťastie, nehody, vraždy,... Lenže táto smrť sa nás nedotýka. Je mimo nás. Pozeráme na ňu v pohodlí svojej pohovky a nijak nám nemôže ubížiť, veď je zavretá tam v obrazovké televízora a toto sa deje ďaleko od nás. A tak sa človek stáva necitlivý na smrť. A ten obrovský otáznik, ktorý visí nad ňou sa zmenšuje až stráca. Lenže, smrť tu je. Či sa nám to páči alebo nie. A raz sa nás bude až príliš dotýkať. Raz bude až moc blízko. Raz nám bude dýchať na krk. Iba hlúpy človek si zavrie oči pred touto skutočnosťou. A keby sme sa viac krát zastavili nad smrťou, iste by sme oveľa viac docenili aj život a jeho skutočné hodnoty. Istý grécky filozof Epikuros povedal, že smrť neexistuje, lebo: „Kým som tu ja, nie je tu smrť. Keď je tu smrť, ja tu už nie som.“ Je to poriadna hlúposť, lebo to zomieranie si musím preskákať ja. A nik to ani neurobí za mňa. Zomrieť musím ja sám. Zomieranie a smrť budú až príliš blízko, až tak že sa ma smrť dotkne akoby ma pobozkala na čelo a zoberie si ma so sebou.
- 2)Pripravený na smrť – treba však povedať, že nie je smrť ako smrť. Najväčší rozdiel nie je medzi žitím a umieraním, ale medzi žitím pre seba a žitím pre Pána. A teda aj medzi umieraním pre seba a umieraním pre Pána. Nie je smrť ako smrť. Bol som svedkom rôzneho umierania a rôzných smrtí. A skutočne ten najväčší rozdiel bol v tom, či človek umieral v spojení s Pánom alebo bez neho. Chodieval som pravidelne každý mesiac k jednej pani. Rád som k nej chodil. Bola po mozgovej porážke a preto sa jej ťažko rozprávalo, ale boli to krásne sv. spovede. Bola verná Bohu. Pravidelne prijímala sviatosti. Raz mi zazvonil telefón, práve som bol v montérkach a zavolali ma k nej, že umiera. Hodil som na seba reverendu, vzal sviatosť a utekal k nej. Hovorím jej: „Idete k Pánu Bohu do neba.“ Ona hovorí: „Ja viem.“ Modlili sme sa spolu. O pol hodiny mi zazvonil telefón. Pán si ju povolal. Alebo nedávno som s jednou tetou mal rozhovor. Ona hovorí: „Ja už aj ccem zomrieť. Veď ja tu už ani nikoho nemám. Tam na druhej strane ich mám viac a už ma čakajú.“ Si myslím: „Akú vieru ma tá teta.“ A ona ďalej: „A tú smrť, veď to nejako prežijem.“ Chápete „prežijem smrť“. Krásne spojenie. Smrťou sa má život skončiť a ona hovorí: „prežijem smrť“. Si myslím: „Teta, akú krásnu vieru máte. JA som kňaz, ale chcel by som mať vašu vieru.“ Som sa v duchu aj hanbil a som si hovoril, keď som od nej odišiel: „Bože, daj mi takú vieru.“ Na druhej strane som zažil spoveď, keď ma zavolali k zomierajúcemu zo susednej dediny. Dostal infarkt. Keď som tam prišiel, bol už mŕtvy, dotkol som sa ho, telo úplne studené. Pýtal som sa, kedy prijal naposledy sviatosti. Ani nevedeli poriadne povedať. Si myslím: „Bože, nechcem tak zomrieť.“ My si niekedy prajeme, aby sme zomreli tak ľahko v spánku alebo tak nejak. Nechceme veľa trpieť. Ja neviem, či to je až tak dôležité. Ja neprosím za to, aby som netrpel. Ja prosím, aby som umrel v spojení s Pánom. Bojím sa utrpenia, bojímsa staroby, ale viac sa bojím umierania bez Boha. Umierať bez Krista znamená umierať bez nádeje. A umierať bez nádejej, je strašné. Zomrieš a čo? Čo ďalej?... Mnohí sa starajú o to, aby si predĺžili svoj život čo najviac, ale nestarajú sa, aby svoj život napravili či polepšili, jednoducho aby sa celým srdcom obrátili k Bohu. Mal som pohreb. Ten človek nebol veriaci, aspoň nie moc, hoci na konci života prijal sviatosti. Bol to hrozný pohreb. Rečnili tam aj civilní ľudia, ktorí ho vychválili, čo všetko on urobil. Aký on bol dobrý športovec. Si myslím: „No a?“ Aký bol organizátor. „No a?...“ Ako organizoval rôzne akcie. „No a?“ A tak ďalej a ďalej. Všetky jeho zásluhy. A ja som si kládol otázku: „No a? Čo mu teraz z toho? Toto je teraz dôležité pre neho? Že ho vychválime? V tom je jeho nádej? Teraz je mŕtvy. Už neurobí nič? Urobil tie veci, Teraz zomrel. A ďalej čo bude? ... ??? Bolo to také smutné, beznádejné, plytké a prázdne. ... Viete, naše pohreby sú krásne. Viete prečo? Lebo sú plné nádeje. „Smrťou sa život nekonční, iba mení.“ „Po skončení pozemského života máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ Marta hovorí Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“ A Ježiš: „Tvoj brat vstanme zmŕtvych.“ ...