AI: Milovaní bratia a sestry!
V tomto týždni mi poslal jeden môj priateľ také krátke video.
Na tom videu je v kostole skupina ľudí. Čítajú pašie. Sú tam aj dvaja chlapci. Oni čítajú reč ostatných, teda to, kde sa hovorí: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Kým čítajú ostatní, oni sa bavia, smejú, štuchajú,... Jedna pani ich tam upozorňuje. Potom sa stavia – neviem o čo, - kto z nich bude hlasnejšie kričať. A tak prichádza rad na nich a zakričia: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Snažia sa čo najhlasnejšie. A potom ešte raz. V tej chvíli sa zrazu ten jeden chlapec ocitne medzi zástupmi pred Ukrižovaným. Má akési videnie – veľmi živé, sugestívne – a v ňom stojí priamo pod krížom. Nechápe, čo sa deje. Je preľaknutý. Začne volať: „To ti urobili ľudia vtedy! Za toto ja nemôžem! To ľudia pred dvetisíc rokmi ťa ukrižovali, to nie ja! Ja som ti nič neurobil!“ A vtedy mu Kristus ukáže celý jeho život: keď pije s kamarátmi, vulgárne sa zabávajú, keď sa vysmieva z viery, keď je ľahostajný, keď sa zle správa doma,... A nakoniec stojí pod krížom a drží v ruke tri klince. Vtedy pochopí a hovorí: „Áno, Pane, to ja som vinný. To moje hriechy ťa pribili na kríž. Odpusť mi, Bože.“ Potom ide na sv. prijímanie. Keď mu kňaz ukáže hostiu, on vyzná: „Ty si naozaj Boží Syn.“ Potom, keď sa vráti do lavice, ten kamarát sa ho pýta, čo sa deje. On hovorí: „Kristus naozaj zomrel za moje hriechy.“
Ako to berieme my? Vypočujem, snažím sa trošku aj vložiť sentimentu či spolucítenia a potom idem domov a... ? Verím Kristovmu krížu? Verím Božej láske? „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“
Viete, pre Krista to naozaj nebola prechádzka ružovou záhradou, ale krížová cesta. Predstavte si takého mladého chlapa tak trpieť. Ponajprv ukrižovanie bolo najpotupnejšou smrťou. Dodnes to je najhroznejšie umieranie. Väčšinou trvalo aj niekoľko dní. U Krista to boli tri hodiny, lebo veľa trpel už pri bičovaní a pred tým. Na kríži zomierali ozaj len tí najväčší vyvrheli – lotri: vrahovia, buriči, ... A tu aj Kristus nevinný medzi nimi. Kríž sa vtedy chápal tak ako my dnes chápeme šibenecu. Kríž to vlastne bola šibenica, lebo na nej človek vysel. Ak by dnes niekoho obesili, to by naozaj musel byť hrozný zločinec. A Kristovi to urobili, žiadali pre neho ukrižovanie. Viete, aká obrovská zloba musela byť v tých ľuďoch. Celé peklo vtedy vošlo na toto nádvorie pre Pilátom. A tak Pilát pred touto zlobou kapitulou a vydal im ho. Pred Ježiša nejakí zlí muži hodili kríž. Drevo zaprašťalo. Ježiš si ku krížu kľakol, tri krát ho pobozkal a objal. Spomeňte si na to, keď si dnes alebo zajtra pôjdete uctiť kríž. „Čo to ten blázon robí? Prečo bozkáva kríž?! A prečo ho objíma?!“ Nechápali, krútili hlavami,... A tak Ježiš vykročil. Pod krížom padol. V krížovej ceste máme tri pády. V skutočnosti ich mohlo byť oveľa viac. Predstavte si ako bol vysilený po všetkom tom, čo bolo v predošlú noc a ráno. On nešiel s krížom, on sa sním tackal ako opitý. On pri tom padal a vstával, padal a vstával,... Až došli na miesto. Tam mu najskôr strhli šaty. Pozor! Ježiš nemal na sebe vôbec nič. Bol úplne nahý. Viete si to predstaviť. On najčistejší a teraz tam takto stojí. A videli ho ľudia, ktorých učil, jeho blízki,..., všetci. Ako sa asi cítil? Ako mu bolo? Nielen bolesť z obnovenia rán, ale aj obrovská duševná bolesť. Bl. Zdenka bola takto mučená. Súdruhovia ju zavesili nahú a bili obuškami. Ako sa asi cítila ona – rehoľná sestry, vždy zahalená rúchom – pred týmito mužmi. Iste si vtedy spomenula na nahého Krista. Len vojak potom pribehol a prikryl ho plachtou. Prečo sa to stalo? Pre všetky hriechy nečistoty? Pre všetku nehanebnosť a nečistotu. Pre všetky zlé pohľady, filmy, smilstvá, cudzoložstvá,... Ježiš sa tu vzdal skoro posledného, čo mal: svojich šiat, ale aj dôstojnosti A nasleduje pribíjanie. Asi najkrutejšia bolesť celého utrpenia. Najskôr jedna ruka, potom druhá. Keďže bola v kŕčoch, tak mu ju natiahli povrazom. Pretrhli mu šľachu. A tak ju pribili. A napokon nohy. Celého ho natiahli, koľko vládali a pribili mu nohy. A takto ho zavesili. Nemohli sa pohnúť ruky ani nohy. Celé telo bolo v kŕčoch. Ježiš sa tu vzdal posledného, čo mal: svojej slobody. Pre naše zneužívania slobody. Nemohli sa hýbať ruky ani nohy. A potom sa takto trápil na kríži tri hodiny. Vždy, keď sa chcel nadýchnuť, musel sa nadvihnúť na tých klincoch, aby zdvihol hrudný kôš, lebo keď visel natiahnutý, tak mal stiahnutý hrudný kôš a nemohol dýchať. A takto to bolo pri každom nádychu. Klince spôsobovali obrovskú bolesť. Tri hodiny. Viete si to predstaviť? A viete, čo je na tom najviac fascinujúce? Že to všetko urobil v úplnej slobode. V každej chvíli utrpenia to mohol vzdať. Ani v jednej chvíli to neurobil. Mohol to vzdať už v getsemanskej záhrade, veď dobre vedel, čo ho čaká. Prečo potichu nezdrhol? Žeby z lásky? Tak mohol všetko odvolať pred veľradou alebo pred Pilátom. Prečo to neurobil? Žeby kvôli pravde? Tak aspoň z toho kríža mal zostúpiť, keď ho tak provokovali, aby videli, že je naozaj Boží Syn. Prečo nezostúpil? Žeby kvôli životu. V každej chvíli konal slobodne, počas celého utpenia sa modlil žalmy. Až po smrť na kríži. „Klince nedŕžali na kríži ťa viem, iba z veľkej lásky ku mne si tam šiel.“
Prečo to všetko? Pre hnusný hriech a úžasnú lásku. Pre naše hnusné hriechy a pre nesmiernu Božiu lásku. Ako naľahko berieme hriech. To pre hriech Ježiš zomrel. Pre každý hriech. Aj pre každý môj hriech. Ježiš zomrel za všetkých ľudí, ktorí žili pred ním, s ním aj po ňom. Zomrel za nás všetkých.
„Žíznim.“ Tento Ježišov výrok si treba všimnúť. Ježiš má roztiahnuté ruky a zvolá žíznim. Je to predposledná veta. „Žíznim! – Som smädný!“ Dajú mu špongiu naplnenú octom. On odvráti hlavu. Prečo hovorí žíznim a potom nepije? Po čom žíznil? Po nás. Po láske. Ježiš bol smädný po tom, aby sme boli smädný po ňom. Je to smäd Božej lásky. Je to horúca túžba Božieho srdca po človeku. „Boh je láska. A kto ostáva v láske, ostáva v bohu a Boh ostáva v ňom.“