Istý misionár spomína: „Raz ráno ma v Keni misionár sprevádzal až k hraniciam samburského parku. Pred tou rozsiahlou nekonečnou polopúšťou, kde iba niekoľko tŕnistých kríkov prerušovalo úplne rovnú panorámu, som zvolal: ‚Tu sa naozaj dá objaviť, čo je to pokoj... Všetko akoby bolo obalené do nepoškvrneného ticha...‘
Ešte som ani nevyslovil celú idylickú myšlienku, keď z diaľky doľahol do mojich uší nepríjemný zvuk. Ako sa približoval, bol čoraz neznesiteľnejší. Čoskoro som zazrel postavu pastiera tiav, ktorý si na pleciach ako nejakú trofej niesol veľké rádio. Ten pekelný zdroj hlasno chrlil nie hudbu, ale hromadu rozpustilých, hlučných a kašľavých poznámok.
Keď môj sprievodca zbadal bolestné prekvapenie, ukázal na zem, ktorá ako by bola posiata... batériami. V tých častiach ich používajú až príliš. Viditeľne sklamaný som uzavrel: ‚Zrejme sem naša civilizácia prenikla s tým, čo najlepšie charakterizuje technický pokrok: s hlukom.‘“[1]
Pamätám si, ako som raz sedel večer pri Kaplnke Nepoškvrnenej vedľa našej fary. Dole pri Orave bola diskotéka. Počul som len: „bum-bum-bum“. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme si pravdivo priznať, že sme odsúdení na život v hluku. Okolo nás to len tak hučí: rádio, televízia, autá, lietadlá, prístroje, nástroje, stroje... „Obyčajný“ človek dnes, keď robí kdesi pri stroji, tak mu hučí za ušami celý deň. Potom si doma zapne telku. A priznajme si, už ani nevieme veľmi žiť bez hluku. Keď je ticho, tak sa nám to zdá akési čudné. Nie sme na ticho zvyknutí. Ticho akoby nám čosi kričalo. A tak sa bojíme ticha. Predstavte si život bez áut, lietadiel, strojov, rádia, televízie... Predstavte si to ticho. Dnes vám chcem hovoriť o jednej veci, čo robí veľa hluku. Ja ňou zbytočné a prázdne slovo. Koľko takých zbytočných aprázdnych slov vyslovíme počas dňa? Keby sme sa tak poriadne zamysleli, koľko sme toho cez deň porozprávali a aké to boli reči? Čo všetko som počul a povedal počas dňa od rána do večera? Sv. Ján Nepomúcky je mužom mlčania. Je pre nás veľkým vzorom používania jazyka.
Pred istým časom mojim známym umrela jediná dcérka. Volala sa Sára a mala deväť rokov. Keď mala šesť rokov, lekári jej objavili nádor v hlave. Žiaľ, bola to obávaná rakovina. V boji s chorobou bola veľmi statočná, ako aj jej rodičia. Bojovali všetci traja až do jej posledného dychu. Chcem sa však pristaviť pri jednej udalosti, ktorá sa odohrala pár dni pred tým, než Sára „odišla k Ježiškovi“. Zavolala si k sebe starkého – keďže bývali spolu so starkými – a naliehavo ho prosila: „Starký, musíš mi niečo sľúbiť.“ „Samozrejme. A čo by to malo byť?“ opýtal sa starký, plný túžby splniť každé želanie svojej milovanej vnučky. „Vieš, ja som raz môjmu spolužiakovi Kristiánovi,[2] povedala, že je tučný. A teraz ťa prosím: Popros ho za mňa o odpustenie.“ Starkému sa tlačili slzy do očí. „Ale musíš to urobiť, starký!“ Starký prikývol. A sľub aj splnil. Keď to hovoril Sárinmu spolužiakovi v prítomnosti jeho mami, všetci plakali.
Malá, veľmi vážne chorá Sára, je pre nás obrovskou výzvou. Bolí ju, že povedala spolužiakovi, že je tučný. Koľko toho denne narozprávame? Koľko zbytočných prázdnych, hlúpych, či dokonca zlých slov? Slová vedia veľmi ublížiť. Náš jazyk je zbraňou alebo liekom. Záleží od toho, kto ho používa. Jazykom môžem urobiť veľa dobrého i veľa zlého. Jazykom môžem učiť, povzbudzovať, oživovať, posväcovať, tvoriť, budovať, liečiť... Avšak, jazykom môžem aj veľmi ubližovať, zráňať, rúcať, znesväcovať, otravovať, až zabíjať.
Preto by sme nemali brať na ľahkú váhu naše slová. Ježiš raz povedal, že budeme súdení z každého daromného slova.
Kedy dobre rozprávam? Dobrá reč má tri znaky: pekne, pravdivo, s láskou. Ak jedno z toho chýba, určite nehovorím dobre. Ak chýba pekne, ak som vulgárny, hrubý, oplzlý..., vtedy moje reči robia život môj - i tých okolo mňa - škaredým až hnusným. Potom sú tu ďalšie dva znaky: pravda a láska. Idú spolu ruka v ruke. Niekedy hovoríme pravdu, ale bez lásky. Vtedy ide o ohováranie. Teta povie: „Veď len pravdu som povedala!“ To áno, ale lásku si kde nechala? Pravda je ako liek. A liek zvykne byť trpký. Preto, keď mama dáva dieťaťu liek, namočí ho do sladkého čaju alebo medu. Aj pravda je niekedy trpká a preto aj pravdu treba namočiť do lásky. Tak sa ľahšie prijme. Ešte horšie je, keď v našich rečiach chýba aj pravda aj láska. Tu už hovoríme o osočovaní. A to veľmi ubližuje. Osočovanie je ako dýka, ktorú vrážam druhému do chrbta. Osočovaním veľmi zraňujem, lebo prebodávam srdce druhému človeku.
Koľko zla je z rečí!!! Kto by to vedel všetko porátať? Keby sa odstránilo zbytočné klábosenie, ohováranie a osočovanie zo sveta, odstránilo by sa veľmi veľa hriechu a teda aj bolesti a trápenia. Treba nám veľmi rozmýšľať, ako počas takého obyčajného dňa rozprávame. Treba sa nám naučiť mlčať. Malá umierajúca Sára, prosila spolužiaka o odpustenie za to, že ho nazvala tučným. Čo potom ja, ktorý som si tak často a tak ľahko pustil jazyk na špacír?
Príklady – facebook a email– čo našla jedna mama synovi
- Manželka na detektore lži
[1]PRONZATO, A.: Hľadanie stratených čností. Trnava: SSV 2002, s. 15.
[2]Tým menom som si nie celkom istý, keďže si to z rozprávania už tak presne nepamätám.