Milí pútnici, bratia a sestry z Kňažej, Bzín, Medzibrodia i Mokrade!
Som veľmi rád, že sme spolu na tomto mieste – na Velehrade. Zvlášť preto, lebo budúci rok si pripomenieme 1150 rokov od príchodu sv. solúnskych bratov na Veľkú Moravu. Stalo sa tak roku 863.
V Živote Konštantína sa píše: Rastislav totiž, moravské knieža, podnietený Bohom, poradil sa so svojimi kniežatami a s Moravanmi a poslal cisárovi Michalovi (posolstvo), nasledovné: „Hoci naší ľudia odvrhli pohanstvo a držia sa kresťanského zákona, nemáme takého učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vyložil pravú kresťanskú vieru, aby aj iné zeme, pozorujúc to, nás napodobnili. Tak nám vladár takého biskupa a učiteľa pošli. Veď od vás vždycky vychádza do všetkých zemí dobrý zákon.“ (ŽK, 98–99) A tak Michal poslal na Veľkú Moravu dvoch bratov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Ich prínos je nesmierny. Istý autor píše: „Otázka hrobu sv. Metoda je hádam populárnejšia než hľadanie Veligradu, teda sídla moravských kniežat a metropoly prvého moravského biskupa Metoda. Čo nás toľko zaujíma na kostiach? Veď je to prach a popol, ktorý sa odovzdáva prírode, veľkému Božiemu dielu. Kosti nás zaujímajú... Ale čo myšlienky a dielo tak veľkého učiteľa, akým bol sv. Metod so svojím bratom Konštantínom – Cyrilom? Nie je viac prvé slovanské písmo, staroslovanský liturgický a literárny jazyk, ktorým mohli a môžu Slovania velebiť Boha, ako iné veľké národy. Nie je viec preklad Biblie, Písma svätého a vytvorenie slovanskej literatúry... Nie je viac nádherný Proglas než kosti? Myšlienky hľadajme, nie kosti, milí kresťania.“ (POJSL, M.: Sv. Cyril a Metod v ikonografii baziliky, s. 29) Krásne nie?
A preto chcem využiť aj túto našu púť na obnovu našej viery. Na znovuoživenie viery. Veď načo je púť, ak nie práve kvôli tomu, aby sa opäť rozhorela tá iskra, ktorá do nás bola vložená pri krste? A vás prosím, aby ste využili tento čas na duchovnú obnovu svojho vnútra a aby ste sa takto obnovení vrátili do svojich domov, do svojich rodín a do našej farnosti. Aj ja sa chcem obnoviť spolu s vami, lebo som slabý a hriešny človek, aby som sa tiež premenil obnovou zmýšľania a srdca.
Tak sa pokúsme pouvažovať nad vierou. Nie nad Vierou Šaligovou, či Zošákovou, ani nijekou s veľkým V. Poďme uvažovať nad vierou s malým v, ktorá ale nie je malou, lež veľkou skutočnosťou, ak je poctivo žitá.
Živá a mŕtva viera
Viera môže byť ponajprv živá alebo mŕtva. Začnime tou mŕtvou. Ako vyzerá mŕtva viera? Mŕtva viera vyzerá ako mŕtvy človek alebo mŕtva rastlina. Čo to znamená? Nehýba sa, nemení, nedýcha, nebije mu srdce, proste len nehybne leží a podlieha rozkladu, ktorý roznáša nepríjemný smrad. Tak presne vyzerá mŕtvy kresťan. Chodí po svete, ale jeho viera je mŕtva, takže jeho kresťanstvo hnusne páchne a preto ho každý odmieta. Je to viera na mŕtvom bode. AK nerastiem, ak sa nemením, som na mŕtvom bode. Aká je to živá viera? Taká, ako živý človek. Čo to znamená? Rastie, mení sa, vyvíja sa, občas bolí, človek dýcha, srdce bije... Sú tu jasné známky života. Už to, že ste tu, je istým znakom živej viery, lebo ste posdtúpili námahu, obetovali čas i peniaze. Je to dobrý znak. Pravda aj táto živá viera môže mať isté stupne.
Pokrivená a pravá viera
Aká je to pokrivená viera? Taká ako pokrivený človek, ktorý kuľhá na jednu nohu. Ide ale tak nakrivo, pomaly a ťažko. Taký moc ďaleko nezájde. Kresťan s pokrivenou vierou pokuľháva a nejde vzpriamene. Tak trochu ho to váľa. Ako vyzerá taká pokrivená viera? Môžu byť rôzne typy a poruchy v tejto oblasti. Prvým pokrivením je poverčivosť. Ide o poveru prehnaného alebo falošného kultu. Kedy je to prehnané? Keď príliš počítame. „Musím sa pomodliť to a to.“ „Ak sa nepomodlím to a to, ak neurobím to a to, Boh ma potrestá.“ „Musíš sa 7x pomodliť Otče náš a budeš mať šťastie...“ A čo je Pán Boh? Automat? Alebo nejaký počítač, ktorý zaratáva naše modlitby? Ja hodím toto a vypadne taká milosť? Niekedy je naša predstava taká: „Ja sa pomodlím 10 ružencov a ty, Pane, urob toto.“ Alebo: „Ja sa budem mesiac modliť litánie a daj nech sa môj syn obráti.“ Tak takto to nefunguje. Modlitba mi má pomáhať na ceste k Bohu, je to moje zbližovanie sa s Bohom. Skôr ja mám jeho počúvať a hľadať jeho vôľu. Potom je to falošná viera. Ide o to, že sa isté veci skresľujú. Tu sa niekedy pokuľháva na obe nohy. (Príbeh pani, čo prišla na faru, aby sme jej pokrstili vnúča – „Veď to nejak urobte“.) Opakom je pravá viera. Čím sa vyznačuje pravá viera? Vyznačuje sa poctivosťou. To čo je poctivé je priame, rovné, nehrbí sa a nekuľhá. (Príklad s olovnicou)
Viera ako folklór a viera ako vzťah
Čo žijem, to odovzdávam. Žijem vieru ako istú kultúru, tradíciu, folklór alebo žijem vieru ako vzťah s mojím Pánom? Podľa, čoho to spoznám? Ako prijímam sviatosti? Ako prežívam sv. omšu? Čakám len, kedy konečne skončí? Vnímam ju ako skutočné stretnutie s Pánom Ježišom? Tak sa predsa nemôžem netešiť na omšu a netúžiť po nej. Ako prežívam sv. spoveď? Verím v Božie odpustenie? Tak sa predsa nemôžem netešiť na sv. spoveď. Ako prežívam modlitbu? Hľadám Božiu vôľu? Či len svoju? (Príklad – Modlitba Otče náš)
Viera ako dar aj výsledok hľadania
Viera vždy vzniká tam, kde je spolupráca človeka s Bohom. Človek hľadá Boha a Boh hľadá človeka. (Príbeh z raja – Adam, kde si?) Boh pozýva človeka k životu s ním. Pozorujte celú prírodu, nevidíte v nej Božie stopy? Pozorujte človeka, nevidíte v ňom Božiu umeleckú ruku? Pozorujte všetko konanie Boha, opísané v Božom slove, nepočujete ten jemný Boží hlas, čo vás pozýva. Boh nás volá po mene: Marián, Janka, Vierka, Ferko, Jozef, Pavol, Katarína, Júlia...
Pre sv. Cyrila a Metoda bola viera vzťahom. Oni odovzdávali vzťah ku Kristovi, odovzdávali samého Krista. Prosme si dnes milosť, aby naša viera bola živým vzťahom s Ježišom, aby sme tiež odovzdávali Krista všetkým ľuďom okolo nás. Dedičstvo otcov, zachovaj nám, Pane. Sv. Cyril a Metod, orodujte za nás.
Úryvok z proglasu
Nasleduje obnovenie krstných sľubov